Appendix

Amy je moja kamarátka. Ale niečo sa mi tu nezdá. Stále keď sa mi zosunie ponožka, všimnem si nejakú chybu. Chybu v realite. Naposledy sa rozbila váza. Potrebujem poriadne ponožky, s pevnou gumou. Samozrejme som na to Amy upozornil, ale tá mi nevenovala špeciálnu pozornosť. Jej apatia dosiahla až podozrivú úroveň. Je tu nejaké tajné prepojenie medzi mojou ponožkou a všetkým čo sa deje okolo nás, ale ju to vôbec nezaujíma!

„To nie je chyba v realite ty blázon, to je len ich aktivita.“ – Amy nakoniec priznala farbu – „poď rýchlo za mnou!“

Cestou som „ich“ videl. Boli to obrovské šedé obludy, s rozťahovateľnými chápadlami. Svoje chápadla dokázali rozprestrieť do neuveriteľnej diaľky. Roztiahnuť a stiahnuť späť ich dokázali v neuveriteľne krátkej dobe. Boli to neuveriteľné Oozy. Dvojoké obludy bez úst, ktoré zdanlivo popierali gravitačný zákon. Základným predpokladom Ooza pre prežitie je schopnosť existovať bez akéhokoľvek povšimnutia živej bytosti. Používa svoj tvar a rýchly pohyb, aby sa za každú cenu vyhol ľudskému oku. Z nejakého dôvodu som vtedy Oozy dokázal vidieť. Zrejme preto, že oni mňa nedokázali.

Onedlho sme boli na internátoch. Aspoň to vyzeralo ako internáty. Alebo skôr ako malé nájomné byty. Odvtedy sme sa snažili sústrediť na to čo robíme. Amy krájala rajčiny, keď som si všimol, že nie. Nenápadne som ju na to upozornil, ona si spomenula na rajčiny a zrazu držala v jednej ruke nôž a v druhej rajčinu.

Rozhodol som sa teda ísť za starším pánom a doniesť mu môj zdrap papiera, na ktorom boli dve slová. Bola to odpoveď na hádanku v novinách, ktorú pred časom zverejnil. Potom ako som mu podal papier sa usmial, na chvíľu zmizol a keď sa vrátil, v ruke držal druhý zdrap papiera s rovnakou odpoveďou. Celý nadšený sa rozbehol ku svojmu šatníku aby si vzal svoj kabát.“Takže aj ty o nich vieš?“ – kričal na mňa po ceste. Schmatol kabát a v momente otočenia zostarol odhadom asi o 20 rokov. Z jednej chvíle na druhú sa premiestnil zo svojho domu do auta, pričom nemal ani len podozrenie, že sa niečo stalo.

Z auta vystúpil s otázkou do vetra – „Tu doľava?“

pozn. autora

Rozvod je debutová poviedka z mojej série poviedok – Pozorovateľ. Viacej info v mojom profile.

Myslím si, že každý aspoň raz zažil ten pocit. Pocit fundamentálnej neistoty, ktorý sa dostaví pri životných zmenách. Napríklad sťahovanie, nová práca, nová škola, noví ľudia, nové prostredie. Je to krátky moment v živote, v ktorom rozhodujeme, kam náš život smeruje. Preto je dobré cítiť neistotu a pochybnosti. Zvážiť naše možnosti a ich dlhodobé následky z rôznych uhlov. Tento mechanizmus nás robí odolnejším, silnejším, viacej pripravenými. Čím intenzívnejší pocit neistoty máme, tým je rozhodnutie závažnejšie.

Jeden z najneutíšiteľných pocitov pochybnosti zažívajú deti pri rozvode. Ich svet ochrany sa otriasa v základoch a bez predošlého tréningu sú odrazu nútené dospieť- zvažovať svoje možnosti a ich dlhodobé následky. Jeho rozsah by som prirovnal k pocitu, keď zistíte, že celý svet je riadený Oozmi. Realita ako ju poznáte sa pre vás zmení v jednom okamžiku. Ja som tejto skúsenosti našťastie nikdy čeliť nemusel, ale poznám ľudí, ktorí áno. Preto by som rád vyzval rodičov, ktorí ďalej už nevládzu alebo odmietajú bojovať za svoje manželstvo, aby aspoň prevzali zodpovednosť za svoje potomstvá, ktoré ešte nemusia byť pripravené na to, že svet ovládajú Oozy.